Taaaaaaakže áno je to tu, je to prekvapujúce, tramtadadaaaa, volajte na slávu, skôr ako report k Erntedank, report k ADVENTure Cup-u. Ak sa vám bude zdať trochu prehnane optimistický, nehľadajte chybu vo vašom prijímači. Bolo mi to dané príkazom, ale snažil som sa byť ako-tak objektívny.

Hneď na úvod k ceste, Miki meškal 15 minút, najprv som bol trochu nervózny, ale potom som z reakcie ostatných pochopil, že je to normálne. Spokojne sme si vyrazili z pumpy, po diaľnicu všetko ok, a potom to prišlo!!! Diaľnica, povolená rýchlosť 130km/hod., smrť v očoch, čo samozrejme nezostalo bez následkov. Opäť nás raz (ne)zradila Mikiho lišta, ktorá je už asi slávnejšia ako naša hra. Inak prebehla cesta bez väčších problémov (po nedorozumení a skoro neodbočení na tej správnej odbočke, stihli sme zahádzať aj na rakúskych hraniciach). Zibova mapa z druhej vlny mohutne podporovaná mojou zapríčinila, že sme sa vo Viedni nestratili a trafili hneď na prvý pokus s hodinovým, a teraz pozor, PREDSTIHOM. Stihli sme zahádzať, pobehať, rozcvičiť, pourážať rakúskych kunden a mohlo sa začať.

Prvý zápas v skupine sme hrali proti Soul Gringos, od ktorých sme dostali na Erntedank 15:1?, ale toto bol iba ich slabý odvar. Alebo to boli praví SG (necháp Star Gate), ale boli noc predtým na mol, pretože nevedli hádzať, chytať, ale aj tak sme klasicky prehrávali 0:2. Kým sme sa spamätali z ich nemohúcnosti, prešlo že vraj 25 minút a prehrali sme 3:6. Podali ruky, pokecali, aj keď ja nikdy nič nerozumiem, iba sa usmievam a tlieskam. Musím poznamenať, že v tomto zápase som zaznamenal iba jeden drop, niežeby som ostatné chytil, ale viac prihrávok som nedostal, áno je to na zamyslenie. Cez asi 30 minútovú prestávku sme sa poniektorí chceli posilniť jedlom, avšak bolo nám odopreté s odôvodnenim, že: „šak ideme hrať, bude vám zle“.

Ďalší zápas s BZD (trénujú vraj iba pol roka) sme myslím takisto prehrávali, avšak veľmi rýchlo sme zistili, že sú poraziteľný. Našou zdrvujúcou obrannou hrou a mojimi málo oceňovanými blokmi a do zabudnutia zapadnutými dvoma bodmi, sme stav otočili a nakoniec vyhrali 8:4. Mohli sme aj väčším rozdielom, keby Ivan chytil asi najľahšiu prihrávku na turnaji. Ale vyhrali sme, už je to jedno. Toto bol jeden z dvoch zápasov, kedy sa mi páčila naša zónová obrana, ktorá žala prvé plody spoločnej práce na tréningoch =)

Posledný skupinový zápas sme hrali na fielde 8, úplne vzadu v rohu s Ente Ente. Neboli moc behavý, veľmi dlho sme s nimi dokázali držať krok, hendleri pekne ukážkovo swingovali, ale chýbal povestný posledný krôčik (nábeh) do zóny, aby sme ich zlomili. Nepodarilo sa. V tomto zápase som mal ten pocit, že by som ani nemal ísť na ihrisko, bál som sa, že niečo pokazím. Ale aj tak, prehrali sme 3:5, no to ešte nebol ten posledný klinec do rakvy.

Ten prišiel v semifinále so Spin-om. Zónová obrana nevychádzala, boli behavý, nasadila sa osobka. Zápas bol o nervy, dlho sme vyhrávali 4:3. Spin-om sa však podarilo nejakým, mne nejasným, spôsobom vyrovnať. A potom trúba. Last point. V tomto prípade rozhodujúci. Nervy boli na maxime. Adrenalín stúpal. Mozog na plné obrátky. Musíme to dať, hovoril si vari každí. No štastie sa od nás odklonilo. Opäť raz. Nepamätám si, akým spôsobom dali Spin-i rozhodujúci víťazný bod. Je to teraz nepodstatné, tie skleslé pohľady hovorili za všetko. Hlavne ten Mišov. Len Miki, výnimka, úsmev od ucha k uchu, celý natešený, šak sme si dobre zahrali, nemáme byť prečo smutný, nechápem toho chlapca.

Dvojhodinová pauza, prišiel čas na polievku. Brokolicová alebo slepačia s na slíže nakrájanou, pravdepodobne, palacinkou. Dobre padla, pojedli sme ostatné zásoby jedla, zahádzali, boli aj myslím nejaké tie drilly. Prišiel posledný zápas o umiestnenie s (neviem ako sa ten tím volal). Nevedeli hádzať, vôbec. No vedeli dobre chytať, chytili vari všetko možné aj nemožné. Zápas, ktorý mal asi najmenšiu dôležitosť na turnaji, sme prehrali. Chceli sme ísť už všetci domov, bolo nám to jedno. Či budeme 11ty alebo 12ty, aj tak je to úspech.

Ešte menšia výmena názorov medzi Vierkou a myslím Mikim a Zibom. V tomto prípade sa musím postaviť na Vierkinu stranu. Nebral som jej reči ako demoralizovanie, či pesimizmus. Možno by bolo fajn zavolať si na tréning niekoho nestranného, ktorý má s frisbee bohaté skúsenosti, aby nás ohodnotil, povedal, tu robíte v zónovej obrane chybu, tam je to zasa dobré. Možno usporiadať prípravný zápas s Outsitermi, tiež to padlo ako jedna z alternatív. Ale to už nie je otázka na mňa. Ešte treba poznamenať, že svetlo sveta uzrel nový pokrik (cheers či ako sa to volá), veľmi vydarený. Nakoniec spoločná fotka, slávna veta:“Ale veď nemáte disk! Nepotrebujeme, my vieme, čo hráme.“ A mohlo sa ísť domov. Cesta prebehla bez problémov, tentoraz aj bez mapy. V Trnave nás zastihla menšia hmla, inak nič zvláštne.

Ešte teda trochu toho optimizmu, progres bol jasný, zónová obrana vcelku úspešná, plán sme splnili na stodeset procent. Lúčim sa s pocitom dobre odvedenej práce.

P.S.: gramatiku si netreba všímať a tie anglické názvy takisto